Keď múrom ticho svedčí

Autor: Katarína Mináriková | 5.7.2013 o 18:03 | Karma článku: 8,58 | Prečítané:  396x

Majestátna, skoro 19 metrov vysoká, zlatistá budova sa týči na Kossuthovom námestí v centre Pécsu od druhej polovice 19. storočia. Ešte stále sa môže pochváliť pôvodným interiérom. V takom historickom meste, ako je Pécs, nie je jediným monumentom. Väčšina ľudí ju bez povšimnutia obíde, podaktorí sa pristavia, a podľa nápisu nad hodinami správne usúdia, že ide o synagógu. No je len niekoľko takých, ktorí sa spolu so mnou rozhodnú vstúpiť dnu.

 Autorka článku nie je autorkou fotografie

Vo vnútri sedí štrbavý starec. Po nemecky mi vysvetľuje, že musím zaplatiť provizórne vstupné, ak chcem vstúpiť dnu. Keď vidí môj záujem, úprimne sa usmeje a v očiach sa mu zablyskne mladícka iskra. Akoby som vniesla svetlo do jeho jednotvárneho dňa. Podáva mi do ruky prospekt a s nadšením rozpráva o histórii synagógy.

„Ujo, koľko máte rokov?" nesmelo sa opýtam.

„77" znie jeho odpoveď.

„To znamená, že ste museli prežiť holokaust. Pamätáte sa na to?" pokračujem v rozhovore.

„Bol som ešte dieťa. Moju matku a mňa ukryla jedna žena z mesta. Jej vďačím za svoj život.Z pôvodnej židovskej komunity v počte 4 000 ľudí prežilo len 400."

Moje zvedavé otázky nekončia: „Ako sa vám v Maďarsku žije dnes? Správajú sa k vám ľudia dobre?"

Starec zmraští čelo, skloní hlavu akoby ho po nej niekto udrel a odpovedá: „Politika je zlá, o nej nechcem rozprávať."

„A čo ľudia v meste?" naliehavo sa dožadujem odpovede na svoju otázku.

„Tak aj tak," znie smutná odpoveď a radšej sa ma opýta odkiaľ som.

„Zo Slovenska," odpovedám.

„Tam som bol, je to krásna krajina," a nadšene vymenúva slovenské mestá. S takouto milou odpoveďou som mohla len súhlasiť. V zaujímavom rozhovore by som rada pokračovala, no starec otvára ťažké dvere a ja vstupujem do vnútra tmavej budovy.

S prvým krokom ma ovalí chladný, mierne zatuchnutý pach starých múrov. Pomaly kráčam uličkou a vychutnávam si absolútne ticho, ktoré ruší len zopár turistov sediacich na drevených vŕzgajúcich laviciach.

Usadila som sa a čítam si prospekty o synagóge - o jej vzniku, zariadení, náboženských rituáloch, tradíciách a živote židovskej komunity v meste. Zrazu to mám akoby všetko pred očami.

Synagóga je plná ľudí. Muži v čiernych oblekoch s kipou na hlave, ženy sediace opodiaľ s priateľskými úsmevmi na tvári. Veselý džavot detí a vrava nadšeného davu dodáva celému miestu nevídaný život. So záujmom sledujem a užívam si príjemnú atmosféru. Už sa chcem zapojiť do konverzácie, keď ma zrazu niečo prudko preruší. Počujem výstrely. Plač detí a krik zúfalých matiek otriasa celou
miestnosťou. Strach a nárek sa šíri priestorom. Vidím žlté hviezdy na kabátoch starých mužov, geto obohnané ostnatým drôtom, davy zúfalých ľudí nastupujúcich do vagónov pre dobytok a potom už len ticho. Ticho.

Ticho, ktoré volá hlasnejšie ako všetky výkriky dokopy, ktoré rozpráva nedopovedané príbehy, ktoré je strážcom životov, čo sa bez slova vyparili cez komíny.
.
.
.
.

Všetkých ich odvliekli. Zostala len drobná hŕstka.

Pomaly dvíham hlavu. Zadívam sa lepšie na múry a pôvodné maľby. Sú ošarpané, omietka opadáva. Nikto ich neopravil. Tak ako boli opustené zostali dodnes. V lavici za mnou už vŕzgajú ďalší turisti. Je čas ísť.

Ticho, ktoré na tomto mieste zavládlo s druhou svetovou vojnou tu ostane už navždy. Len vysoké múry synagógy si budú pamätať život, ktorý tu bol pred tým, ako sa Európe skoro podarilo ukončiť existenciu jedného neobyčajného národa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?