Kráčala som domov a cítila sa ako kolík pribitý k zemi. Ja by som totiž čas strávený na škole nechcela len nejako vydržať, ale hodnotne prežiť. Sklamanie a hnev sa striedali s apatiou až ľahostajnosťou. Znova som si pripadala bezmocná, zbavená svojich ideálov, unášaná vo valiacom sa prúde, kde plávať do opačnej strany je hodné verejnej popravy. Vtedy som si ale spomenula na tých niekoľkých učiteľov a spolužiakov, ktorých som videla plávať proti prúdu. Opäť vo mne začala tlieť iskrička nádeje.
„Protiprúdovstvo" nie je zvyčajne patrične ocenené, a aj preto by som sa chcela poďakovať všetkým učiteľom, ktorí svoju profesiu majú naozaj radi a aj napriek podmienkam, v akých ju musia vykonávať sa snažia dať študentom maximum. Ja, ako študent, si to vážim, lebo týchto niekoľko ľudí ma výrazne ovplyvnilo a posunulo dopredu. Aj keď títo učitelia nezmenili svet a možno majú pocit, že počas svojho života neurobili nič prevratné, opak je pravdou. Zmenili mňa, a ja to považujem za prevratné. Moja vďaka patrí aj mojim spolužiakom, ktorí boli aktívni, chceli sa vzdelávať a mohli sme sa tak spolu niečo naučiť a aj zažiť.
Čo sa týka tých ostatných ako učiteľov, tak študentov - padli do zabudnutia, nezmenili nič. Učitelia plytvali mojím časom, ktorý som mohla využiť efektívnejšie a študenti plytvali svojím časom, ale tí sú tvorcami vlastného šťastia.
Často sa stretávam s argumentmi, že situácia v školstve sa nezlepší, kým učitelia nebudú zarábať viac. Súhlasím s tým, že učitelia nie sú v dnešnej spoločnosti docenení. No moja otázka znie: o koľko by sa mal zvýšiť ich príjem, aby výučba odrážala požadovanú kvalitu? 100 €, 200 €, 1000 €? Možno toľko, aby vyžili z jedného zamestnania. Paradoxom však je, že väčšina učiteľov, s ktorými som sa stretla a mali popri učení ešte ďalšie zamestnanie, boli tí lepší. Mali rozhľad a praktické skúsenosti.
Koreň problému je podľa mňa niekde inde a je spoločný pre študenta a aj učiteľa. Zvykli si, že veci nemusia robiť poriadne a dôsledne - riadne sa pripraviť na hodinu, dobre odprednášať, zaujať prednáškovú sálu, naučiť sa hneď na prvý termín skúšky... Tento „nezvyk" sa prenáša aj do ostatných odvetví. Nájsť zamestnanca, ktorý svoju prácu odvedie kvalitne a je prínosom pre firmu dá niekedy poriadne zabrať. V spoločnosti totiž nie sú nastavené stimuly, ktoré by ľudí nútili vykonať svoju prácu dôsledne a vyzerá to tak, že takéto stimuly sa nenachádzajú ani vnútri v ľuďoch. Ďalším problémom je, že veľa ľudí je so svojou situáciou spokojných, pretože nikdy nevideli, že veci sa dajú robiť lepšie, efektívnejšie a vo svete sa tak aj robia.
Situácia nevyzerá príliš prajne ani pre učiteľa, ani pre študenta. Ja ale verím tomu, že aj napriek silnému protiprúdu a zhrdzavenému systému nie sme úplne bezmocní. Sme bytosti schopné tvoriť a meniť veci okolo nás. Stojí to ale určitú námahu a nie vždy je to patrične ocenené. Možno, že keby sa objavilo viac „protiprúdovcov", podarilo by sa nakloniť smer rieky správnym smerom, alebo by to aspoň dodalo odvahu aj ďalším zmeniť smer plavby.